Tento článok píšem preto, lebo by to mohlo byť nápomocné ľuďom, ktorí prechádzajú v živote „bažinami“ depresie a mnohokrát ani nevedia, čo sa s nimi deje, nerozumejú a vyčítajú si to, ako sa v mnohých situáciách zachovali, neuvedomujúc si to, že ich reakcie a chovanie je silne ovplyvnené týmto veľmi nepríjemným ochorením.
Nevyčítajte si, že sa tak cítite, že sa inak chováte, v depresii je to „normálne“.
Budem hovoriť o svojich pocitoch, takže nevravím, že to každý jeden človek práve takto vníma, ale možno mnohí z vás tam nájdu také veci, ktoré sa dejú aj im, keď práve prechádzajú peklom depresie. Sú to opisy vnímania človeka v ťažkej depresii, pri ľahších formách depresií to buď nie je až také zjavné, alebo to človek ani nezavnímal, takže niečo vám sedieť môže a niečo vôbec nie.
Často sa mi stávalo, že som bol ako odpojený vagón. Ako keby som nevedel, prečo som tam, kde som práve bol. Bol som trvalo nervózny, hlavne zo seba samého, a ustráchaný. Enormným spôsobom som sa hanbil, že sa cítim, ako sa cítim. Najradšej by som nebol, alebo by som chodil po kanáloch. Ľutoval som sa, prečo práve ja musím takéto ochorenie mať a prečo to musím prežívať. A bolo to nadlho. To neboli stavy, ktoré trvajú chvíľku, bolo to nekonečné.
Najlepšie som sa cítil, keď som bol sám v izbe, ale keď bola manželka doma. Mal som pocit, že nie som sám, ale zároveň som v tej izbe sám bol. A trvalo som sa vŕtal v sebe, v tom svojom negativistickom a seba deštrukčnom hnoji. Bola okolo mňa vyslovene strašná energetická hmla, keď to tak môžem nazvať. Jednoducho som si takýmto omýšľaním vytváral sám hnusné a odporné prostredie, ktoré bolo okolo mňa.
Keď sa mi depresia kombinovala s úzkostnými stavmi, tak som sedel v tmavej kúpeľni pri zhasnutom svetle a triasol som sa od strachu až do úplného vysilenia. Niekedy som sa pri tom aj spotil. Keď sa mi podarilo v noci zaspať, pravidelne som sa budieval s hrôzou, vyslovene s nočnou morou, spotený ako myš.
A rána, ak som aj čo to prespal, boli ukrutné. Ono sa to volá u depresívnych ranné pesimum. Ako keby ste vstávali tak, že na pleciach nesiete ťažobu celého sveta. Jednoducho hnus. Kým som sa ako tak rozhýbal, bol obed.
V úzkostiach počas depresií som prežíval také strachové a úzkostné stavy, že keď som bol náhodou medzi ľuďmi, tak som niekedy nerozumel po slovensky. Dobre počujete, nerozumel som rodnej reči.
Seba znevažovanie, seba jatrenie, nespokojnosť, nedôvera v seba, nevďačnosť za čokoľvek, zameranosť na seba v tom najnegatívnejšom, čo vôbec existovalo, to bola moja neradostná dennodennosť. Teraz mi je nepríjemné, keď o tom len píšem, vtedy, keď som bol v depresiách, som to priamo prežíval. Bolo to jednoducho peklo, ktoré som si nevedomky vytváral sám. A takto som bol zacyklený týždne, mesiace.
Bývali a mával som aj svetlejšie chvíľky, ale nie moc často. A to som sa už tešil, že to všetko hnusné je už preč a na druhý deň ráno som zistil, že som sa tešil predčasne…..
Takže takto som prežíval život v mojich ťažkých depresiách. Hanbil som sa za to, keď som mal ísť za psychiatrom, tak sa mi smrti rovnalo. Keď som išiel do lekárne s receptom na antidepresíva, tak by som sa bol najradšej prepadol pod zem.
V týchto ťažkých stavoch som nebol schopný ísť do roboty.
Keď ste chorý a máte teploty, niečo vás bolí, tak je normálne, že ste práceneschopný. Ale uvedomte si, že to je to isté aj pri ťažších depresiách. Dokonca pri depresiách je to oveľa ťažšie. Nie, nie ste schopný robiť. Naviac nie ste schopný normálne komunikovať s ľuďmi, lebo trpíte strachom, aspoň ja som trpel ukrutným strachom pri stretávaní sa s ľuďmi. A horšie to bolo, keď som stretol známych. Hneď som si predstavoval akého biedneho ma vidia , hoci oni mnohokrát nič na mne nevideli. Pre mňa to však bolo veľmi traumatické.
Takže ak ste momentálne v depresii, tak si nevyčítajte svoje stavy a svoje chovanie.
V ďalšom článku napíšem pár vecí, ktoré pomáhajú, aby ste sa s takýmito a podobnými stavmi vedeli ľahšie vysporiadať.