Prvá ťažká depresia mi začala v roku 2002, v septembri. Prečo hovorím ťažká? Lebo predtým, v minulosti, som už slabšie depresie mal, ale nikdy som nemusel brať tabletky, alebo navštevovať psychiatra. Nejako som týmito obdobiami preplával a situácia bola u mňa ako na hojdačke, raz lepšie, raz horšie, podľa toho, akú životnú záťaž som práve prežíval. Či to boli skúšky na vysokej škole, či rozchod s frajerkou, lepšie povedané kopačky od frajerky, či nástup do zamestnania.
Nikdy som si zvlášť neveril a v dobách zvýšenej záťaže to bývalo vždy horšie.
Ale nikdy nie také, ako v tom septembri 2002. Podhubím pre vznik depresií bol ten môj pesimizmus , nedôvera v seba samého, neláska a neúcta k sebe, ale tým gombíkom spúšťača, tým preklopením z toho rozkývaného šedivého sveta do černoty ťažkej depresie bol intenzívny strach z toho, že ma prepustia zo zamestnania. To však bol podotýkam môj pohľad na vec. Ja som to vtedy tak vnímal. Prácou som žil, bol som asi vorkoholik a zrazu ten strach, že o prácu prídem, tie temné, ťaživé myšlienky ako bude potom, či to zvládnem, čo bude , keď ma prepustia…..?
Začal som pociťovať intenzívne tlaky na solar plexe (slnečnej pleteni v spodnej časti hrudnej kosti) , potom prišla nespavosť, nočné mory, keď som sa budil v noci v panike, úplne spotený a vystrašený.
Začal som sa báť chodiť do práce. Robil som medicínskeho reprezentanta ( obchodného zástupcu) farmaceutickej firmy a čo som predtým zvládal „ľavou zadnou“, to som zrazu nebol schopný robiť. Bál som sa obchodnej návštevy či už u lekára, alebo v lekárni, a to bolo po 10 rokoch praxe, dennodennej praxe medzi lekármi a lekárnikmi v tomto obore. Vôbec som si neveril, mal som úzkostné stavy a tak som sa rozhodol ísť za psychiatrom, ambulantným psychiatrom. Ten zistil, že som v ťažšej depresii a nastavil ma na moje prvé antidepresívum. Po mesiaci som sa cítil rovnako, vôbec nezabralo, opätovne som bol za psychiatrom skonzultovať daný stav, zmenil mi antidepresívum a poslal ma domov. Takto sa to opakovalo viac krát, niektoré antidepresíva, ktoré mi v tom čase nasadili mi dokonca zhoršili môj už tak biedny stav. Tie pocity na Nový rok 2003, keď som bral jedno z tých nezaberavších antidepresív, v poradí to už bolo asi štvrté , boli ukrutné. Takto sa na naťahovalo, prestavovalo a čakalo skoro 6 mesiacov, kedy sa ambulantný psychiater rozhodol, že ma pošle na hospitalizáciu na psychiatrické oddelenie. Som z Martina, ale vybavil mi psychiatriu v Ružomberku, kde mal s nimi dobré vzťahy a tvrdil mi, že tam s podobnými ako ja, teda zle reagujúcimi na liečbu antidepresívami, majú bohaté skúsenosti.
Neodporoval som mu, bol som už pasívny, akurát mi vyhovovalo to, že pôjdem do Ružomberka a nie do Martina, lebo tam ma veľa ľudí poznalo, myslím v martinskej nemocnici a ja som sa hanbil ako pes, veď čo by ľudia povedali, keby zistili… Vtedy som sa na to pozeral ešte takto. Neskôr som to už neriešil, lebo je to nezmysel.
V Ružomberku mi naordinovali úplne iné lieky, ako som dovtedy bral a po 10 dňoch som vstal z mŕtvych, ako znovuzrodený. Ako keby som nikdy depresiu nemal. Ale tých 10 dní som tam len ležal ako mŕtvola.
Potom som sa doliečoval ambulantne, chodil som z Martina do Ružomberka na vyšetrenia a postupne mi vysadzovali niektoré podporné lieky, ako Neurol a Risperdal. Jedno bol benzodiazepín na strach a druhé antipsychotikum na stabilizáciu. Ale antidepresíva mi nechali a vraj to budem musieť brať dlhodobo. A s tým som rozhodne stotožnený nebol, lebo síce lieky ma postavili na nohy a prvé týždne s nimi bol raj na zemi po tom predchádzajúcom utrpení v černote depresie, ale… po pár týždňoch sa už prejavovali nežiadúce účinky týchto liekov a mne to vyslovene začalo vadiť. Sucho v ústach, s tým spojené mľaskanie pri hovorení, zápchy, problémy v rámci intímneho života, priberanie na váhe, ale hlavne neschopnosť preciťovať život tak, ako bez liekov. Tieto lieky človeka znecitlivia. Je to výborné na to, aby ma dostali z pekla ťažkej depresie, ale rozhodne diskomfortné na normálny život, kde človek potrebuje používať city a vyciťovať. Mne to veľmi vadilo a preto som svoj- voľne lieky vysadil. To by som už teraz, pri znalostiach týchto vecí, nikomu neodporúčal. Na vysadenie liekov treba vedieť a hlavne zmeniť viacero vecí, o ktorých sa na tejto stránke Pomoc človeku dozviete. Samozrejme som ďalej pokračoval v práci, ako medicínsky reprezentant firmy a nikto ma z práce nevyhodil a nevyhadzoval. To boli len moje skreslené predstavy a strachové videnie života.
Po vysadení všetkých liekov som určitú dobu fungoval normálne , ale po čase som sa opäť začal dostávať do takých rozkolísaných stavov pesimizmu, nedôvery, čiernemu pohľadu na život. A čo som chcel? Veď inak to ani nemohlo byť. Veď som bol rovnaký, ako pred prvou ťažkou depresiou. Nič som na svojom pohľade na seba a na svet nezmenil. Samozrejme o tých veciach možnej zmeny som vôbec nič nevedel, takže som bol veľmi nepríjemne prekvapený, že som zase začal mať psychické problémy. Takto to rozkolísanie trvalo skoro 10 rokov, normálne stavy, subdepresie, slabšie depresie, stavy v ktorých sa v živote fungovať dá, ale rozhodne to nie je to pravé orechové, ale…
Až kým neprišiel apríl 2011, a ja som padol do mojej druhej ťažkej depresie.