Ako som už písal, začala u mňa v apríli 2011. Nebolo to preto, že by ma prepustili z bývalej práce. Nie. V roku 2008 som sám odišiel a začal som podnikať. Hoci ma viacerí skúsení v tejto veci upozorňovali, aby som do firmy nebral kamarátov, nedal som na tieto ich rady a kamaráta som zobral.
Myslel som si, že lepšie som urobiť nemohol. Ako veľmi som sa mýlil.
Po 3 rokoch takéhoto podnikania s kamarátom som sa rozhodol, že to už viac neustojím a prepustil som ho. Vôbec to nebola jeho chyba, prečo to vo firme škrípalo. Zase to bola moja chyba a môj nesprávny pohľad na seba a na svet. Nedokázal som si v našom vzťahu urobiť poriadok, lebo ak podnikáte, tam už nejde len o kamarátstvo, ale o vzťah majiteľ a zamestnanec a ten je diametrálne odlišný. A ja som toto akosi nechcel zobrať do úvahy. A bol som naviac slabý ako šéf. Dovolil som veci, ktoré v normálnej a zdravej firme nemôžu byť, aby zdravou zostala.
A to sa samozrejme začalo stále viac prejavovať na našom predtým kamarátskom vzťahu a problém , či problémy boli na svete, teda vo firme. Až to došlo k tomu, že som to ukončil. To bolo navonok, ale vo svojom vnútri som to prenášal ďalej, nemal som v tom jasno, obviňoval som sa, znevažoval, trápil, až som sa začal báť, čo a ako ďalej a bác, prišla ďalšia depresia.
Ešte raz píšem, na vine som bol ja a moje nesprávne rozhodnutie prijať kamaráta do firmy bez jednoznačných pravidiel, ktoré platia pre každého, či kamarátom je, alebo nie. Bola to pre mňa dosť tvrdá škola života, ale……stalo sa.
Takže za posledné týždne počas mája a prvé počas júna 2011 som iba ležal v posteli, nič som nebol schopný robiť. Za tieto týždne som schudol 10 kg. Nič som nejedol, nedalo sa. Manželka oslavovala narodeniny, bolo to 17. júna a mňa v ten deň dopravila na psychiatrické oddelenie, tento krát už do Martina, kde ma rovno hospitalizovali. Pekný darček odo mňa k narodeninám. Všakže?!
Od toho 17.6. som pobudol na oddelení až do konca augusta. Bol som tam skoro dva a pol mesiaca. Diagnóza znela: ťažká depresia s psychotickými príznakmi. Skúšali mi dávať viac druhov antidepresív v kombinácii s inými psychotropnými liekmi, tiež mi ich niekoľko krát menili , ale k zmene nedochádzalo. Nakoniec sa lekári rozhodli, že musím, alebo že by som mal podstúpiť elektro šoky. Keďže som o tom nič nevedel a bol som depresívno otupený, tak som súhlasil. Teraz by som to už určite neurobil. Ale vtedy bolo vtedy. Po 8. dávke elektro šokov som sa prebral, a začal reagovať na terapiu antidepresívami. Takže ma mohli prepustiť do domáceho liečenia. Samozrejme s predpísanými antidepresívami na dlhú dobu.
Podobne ako po prvej depresii, aj tento krát som lieky bral iba určitú dobu a po pol roku som ich vysadil. Tento krát som o tom upovedomil ošetrujúceho psychiatra a hoci on s tým nesúhlasil, lieky som prestal užívať. Vysadzoval som ich však postupne, postupne som znižoval dávku antidepresív kým po prvej depresii som to urobil naraz, čo vtedy nebolo dobré. Teraz mi to vysadenie trvalo zhruba mesiac. Takže bolo to pozvoľné.
Chybou však bolo to, že som nič nemenil a nezmenil, čo sa týka seba samého. To totiž nestačí byť hrdina a prestať brať lieky mysliac si, že je všetko OK. Nie, tak to nefunguje. Ak nemám opätovne padať do depresií je tam nutná zmena seba samého. Bez nej to nejde a skôr, či neskôr, po nejakej ťažšej životnej skúške sa veľmi ľahko môže stať, že opäť príde“ kámoška depresia“ a ukáže človeku, že takto to v živote nefunguje.
Ale o tom, ako sa to dá, až v ďalších pokračovaniach môjho príbehu a samozrejme vo videách, ktoré zdieľam.